OROSOVANIE OKIEN

Odpoveď je jednoduchá. V mieste styku skla s rámom (upevných zasklení) alebo okenným krídlom (u otváravých okien) je kovový dištančný profil (rámik) skla, ktorý je tepelne oveľa vodivejší ako plyn (napr. argón) niekde v strede zasklenia medzi sklami. Dištančný profil spôsobí deformáciu teplotného poľa po obvode skla a to má za následok skoršie orosovanie blízko dištančného profilu ako ďalej od neho. Kondenzácia vodnej pary na zasklení môže zapríčiniť pri súhre nepriaznivých okolností veľmi nepríjemné hygienické problémy. Kondenzácia v blízkosti dištančného profilu zasklenia môže spôsobovať hygienické problémy vtedy, ak sa interiér nesprávne (málo) vetrá, okná sú príliš tesné a nezabezpečujú požadovanú výmenu vzduchu prirodzenou infiltráciou a/alebo vetraním v dôsledku nedostatočnej výmeny vzduchu je vnútorné prostredie príliš vlhké . V nepriaznivých prípadoch sa objaví pleseň na tesnení medzi zasklievacou lištou a zasklením, čo môže spôsobovať hygienické problémy. Používanie vnútorných žalúzií, nesprávneho umiestnenia závesov a záclon a prerušovaného spôsobu vykurovania môže túto poruchu zvýrazňovať.

Príčiny kondenzácie vodnej pary na zasklení spočívajú v kombinácii týchto nepriaznivých vplyvov :

• okraj zasklenia na báze kovového dištančného profilu;
• nedostatočná výmena vzduchu;
• vyššia relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu, ako je normalizovaná hodnota; t.j.: viac ako 50% vlhkosti vo vzduchu
• konštrukcia zasklievacej lišty má malú výšku prekrytia okraja zasklenia;
• vysoká hodnota súčiniteľa prechodu tepla izolačného dvojskla Ug >1,8 W/(m2.K) [naša spoločnosť štandardne používa sklá s U = 1,1 W/(m2.K)]

Je všeobecne známe, že nedostatočné vetranie spôsobí nárast koncentrácie škodlivín a vlhkosti v závislosti od produkcie vodnej pary. Pri nízkych teplotách je vonkajší vzduch síce viac nasýtený vodnou parou, ale z dôvodu jeho nižšej teploty obsahuje podstatne menšie absolútne množstvo vodnej pary ako teplý izbový vzduch ktorý máva spravidla menšie nasýtenie (to je aj príčinou subjektívneho ale nesprávneho názoru užívateľov okien, že intenzívnym vetraním si „vpúšťajú“ do miestností vlhký vonkajší vzduch a „vypúšťajú“ vonku teplý suchý vzduch – v skutočnosti sa intenzívnym vetraním vnútorná vlhkosť znižuje!). Vplyv intenzity vetrania na zvýšenie relatívnej vlhkosti vzduchu sa dá ukázať na príklade, ktorý môže byť typický pri výmene okien. Uvažujeme príklad bytu s objemom vzduchu 60 m3. Teplota vnútorného vzduchu je 20°C. Priemerná produkcia vodnej pary G=0,20 kg/h. Pôvodné okná zabezpečovali výmenu vzduchu s hodnotou n = 0,8 h-1.

Po rekonštrukcii a výmene drevených okien za kvalitné nové okná, dobre tesniace, zníži sa priemerná intenzita výmeny vzduchu infiltráciou (cez škáry medzi krídlom a rámom) na hodnotu n = 0,3 h -1 . Produkcia vodnej pary pred výmenou okien a po nej ostane rovnaká.

Po výmene okien sa znížila výmena vzduchu infiltráciou a dôsledkom je zvýšenie relatívnej vlhkosti vzduchu v interiéri. Toto zvýšenie relatívnej vlhkosti je vyššie, než sa predpokladá v štandardných normatívnych výpočtoch do 50%. Dôsledkom je povrchová kondenzácia a hygienické problémy, ktoré sa pred výmenou okien nemuseli vyskytovať . Dokonca vznik plesní v bytoch po výmene netesných okien za okná s nízkou prievzdušnosťou škár je problém, ktorý vzniká najmä v bytoch postavených pred rokom 1984 . Teda tam, kde predtým bola nižšia tepelnoizolačná schopnosť nepriesvitných konštrukcií stien a striech a kde sú tepelné mosty.

Čím je nižšia výmena vzduchu, tým je vyššia relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v zimnom období. Čím je menš í objem, tým je vyššia relatívna vlhkosť vzduchu . To čiastočne vysvetľuje častejší výskyt hygienických problémov (plesní) v menších bytoch oproti väčším bytom. V menšej detskej izbe vznikne hygienický problém skôr ako vo väčšej obývacej izbe. V spálni spravidla spia dvaja ľudia, ktorí cez noc vydychujú viac vodných pár, ako jeden človek napr. v študentskej izbe.

K orosovaniu prispieva aj montáž interiérových žalúzií, ktoré obmedzujú prúdenie vzduchu popri skle. Často sa stretávame s tým, že na radiátoroch pod oknami sú odparovače, na vnútorných parapetoch kvety, resp . v miestnostiach sa robili úpravy s mokrými procesmi (stierky, vysprávky a pod.) . Z našej dennej praxe môžeme konštatovať, že vysvetľovanie a zisťovanie príčin nadmerného orosovania okien priamo u zákazníkov je veľmi citlivá záležitosť. Pretrvávajú totiž ešte názory z minulosti, kedy spochybnenie dostatočného vetrania v byte jeho užívatelia často stotožňujú s obvinením z nedodržiavania základných hygienických návykov.
Rovnako panuje názor, že vetraním sa zbytočne „vypúšťa“ teplo, pričom cena tepelnej energie neustále stúpa. Pravdou je, že otvorenie tzv. „ventilačky“, t.j. otvorenie okenného krídla do sklopenej polohy je v zimnom obdob í najhorší spôsob vetrania. Výmena vzduchu prebieha pomaly, okno musí byť preto otvorené pomerne dlhú dobu. Teplo z miestnosti uniká podstatne dlhšie ako pri intenzívnom vetraní, steny miestnosti sa ochladzujú, čerstvý vzduch sa v miestnosti len pomaly zohrieva .
Oveľa účinnejšie a úspornejšie je intenzívne vetranie otvorením okenných krídiel dokorán na 5-10 minút . Je to potrebné urobiť niekoľkokrát za deň, najmä však pred spaním. Čerstvý suchší vzduch sa nahrnie do miestnosti za pár minút (5-10), veľmi rýchle sa však zohreje od stien ktoré sú naakumulované teplom a za krátky čas vetrania nestihl i ešte vychladnúť. Spravidla po 5-10 minútach od zatvorenia okien je čerstvý vzduch zohriaty. Užívateľ bytu takto získa vzduch bohatý na kyslík a urobí prvý ale najdôležitejší krok k tomu, aby eliminoval orosovanie okien . V drvivej väčšine prípadov, kedy užívatelia kvalitných okien poukazovali na ich „nekvalitu“ z dôvodu nadmerného orosovania stačilo upraviť režim vetrania (najmä dokonale vyvetrať pred spaním) a problémy zmizli . Problémom však zostáva skutočnosť, že
takmer každý užívateľ okien je presvedčený o tom, že práve on vetrá až priveľa. Dôležité je aby pochopil, že nie je dôležité vetrať veľa ale vetrať účinne.

Povrchová kondenzácia na vonkajšom povrchu stavebných konštrukcií.
Stavebné konštrukcie – ako každý objekt o určitej teplote – emituje sálaním tepelný tok do okolia a na druhú stranu zas tepelný tok od okolia prijíma. Za normálnych podmienok je výmena tepla sálaním z okolitých objektov v rovnováhe, zatiaľ čo výmena tepla sálaním z oblohy väčšinou v rovnováhe nie je. Tepelný tok sálaním z atmosféry robí totiž v priemere len zruba 80% zo sálavého toku od okolitých objektov. V dôsledku toho je bilancia výmeny tepla sálaním pre konštrukcie obvykle záporná: emituje sálaním viac tepla než prijíma. Najnepriaznivejšia situácia nastáva pre konštrukcie s priamym vizuálnym kontaktom s oblohou za jasných nocí ,kedy môže dosiahnuť „stratový“ tepelný tok z vodorovnej konštrukcie do atmosféry hodnoty až okolo 80 W/m2/2/. Jedná sa o pomerne veľké množstvo tepla, ktoré spôsobuje zníženie teploty vonkajších vrstiev konštrukcie. Pokiaľ nie je vonkajší povrch dotovaný v dostatočnej miere teplom(obvykle z interiéru – tepelná strata), môže dôjsť dokonca i k poklesu vonkajšej povrchovej teploty pod teplotu rosného bodu okolitého vonkajšieho vzduchu. Dôsledkom je potom kondenzácia vodnej pary na vonkajšom povrchu konštrukcie ( či námraza pri teplote pod 0°C) Výskyt kondenzátu či námrazy je pochopiteľne podmienený pomerne vysokou relatívnou vlhkosťou vonkajšieho vzduchu – potom stačí podchladenie konštrukcie len o niekoľko stupňov oproti teplote vonkajšieho vzduchu.

Záverom chceme poznamenať, že „zaručené“ tvrdenia typu „mne sa okná nikdy neorosujú“ sú nepravdivé. Ako vyplýva z predchádzajúceho textu, pri určitej kombinácii nepriaznivých vplyvov sa orosí každé okno. Paradoxom je, že v niektorých prípadoch je orosovanie okien dôkazom kvality okna (t.j. okno dobre tesní). A naopak, niektorí výrobcovia dodajú nekvalitné okná, ktoré sa však pri tých istých podmienkach neorosujú, pretože vplyvom ich netesnosti dochádza k nepretržitému prevetrávaniu miestnost í. Je to však samozrejme bezbrehé plytvanie tepelnou energiou.


Použitá literatúra: Stavebnícka ročenka 2004,str.122-124-„Prevencia kondenzácie vodnej pary na zasklení“-
Doc. Ing. Ivan Chmúrny, PhDr. Stavebná fakulta STU, Bratislava
Vyhotovil: Erika Bumberová